Malajzia: Kuala Lumpur, Petronas Towers a vôňa durianu

Jak jsme slíbili, tak plníme. Začínáme sérii z naší svatební cesty do Himalájí. Naší první zastávkou byl Kuala Lumpur, kde jsme měli 16-ti hodinový přestup. Pochopitelně jsme nechtěli celou tu dobu tvrdnout na letišti, tak jsme toho času využili a vydali se na prohlídku města.

Obaja sme si na deň odletu dohodli Home Office, a pracovali z domu (áno, v Austrálii našťastie poznajú Home Office). Odlet sme mali až z Gold Coast. Asi tak týždeň pred odletom sa menil čas na letný. Nás sa to netýkalo, keďže žijeme v Queenslende. Tu stále ideme na rovnaký čas, lenže Gold Coast je v tom veľmi špecifický, a my sme na to zabudli. Jeho severná časť je totiž v Queenslande a južná v štáte New South Wales, kde sa čas mení. Keď sme v Prahe chodili na hodiny angličtiny k Rachel (bola z Gold Coast), vravela nám o jednej príhode, keď brigádovala. Pracovala v nejakom obchode. Žila v severnej časti Gold Coast-u, a obchod bol v južnej časti. Keď sa zmenil čas, často ho stále otvárala zle lebo hodinky mala nastavené na čas pre Queensland.

Keď sme autom vyrazili na letištné parkovisko, v polovici cesty ma prešiel mráz po chrbte. Išli sme tam načas, ale na ten náš “queenslandský”. Ďalšou vecou bolo, či stíhame let. V ktorej časti je vôbec to letisko? Okamžite som ho hľadala na mape. Hodina rozdiel by totiž pre nás mohla znamenať, že nestihneme let. V mape bolo letisko zakreslené presne na hranici. Do kelu… Musela som dať vyhľadať, aký čas tam majú… a nebola som samozrejme prvá. Vyhľadávač mi navrhol presne to, čo potrebujem vedieť. Adresa letiska bola v Queenslande, čas je teda queenslandský. Fuf! Dorazili sme na parkovisko, a na recepcii mali veľký nápis “KEEP CALM, WE OPERATE IN QLD TIME”. Vydýchla som si. To som potrebovala vedieť. Sme zachránení! Svadobná cesta sa môže začať.

Na letisko sme nakoniec dorazili včas, bez žiadneho časového sklzu. Bolo strašne malé. Keď sme prešli z domestic terminálu na international, ten bol ešte menší a mal aj menej obchodov. Vraveli sme si, že si tam cestou naspäť nakúpime v Duty Free nejaký kvalitný rum, lebo v Austrálii je alkohol strašne drahý.

Let sa dal vydržať, ale už mi bolo dlho. Najhoršie boli turbulencie, ktoré sme mali takmer celou cestou. Bolo akosi búrkovo, a z okna sme mohli sledovať blesky. Kontrolka na pripútanie svietila nepretržite. Chudáci čo museli ísť na záchod, si museli počkať, alebo naň išli a letuška za nimi vystrelila, že teraz nemôžu. Ak to mám zhrnúť, tak ázijské aerolinky ma celkom sklamali. Dúfam, že cesta do Európy bude lepšia.

Po ôsmich hodinách sme pristáli v Malajzii. Objednali sme si taxík, a rovno sa vybrali do centra Kuala Lumpuru. Letisko v KL patrí medzi najvzdialenejšie letiská od centra, až 50 km. Cestou sme videli aj slávny okruh F1, i opitého (alebo zdrogovaného) šoféra, ktorý jazdil krížom cez všetky štyri pruhy, a potom z ničoho nič zastal uprostred diaľnice. Nám sa ho našťastie podarilo bezpečne obísť. Cieľ bol jasný – Petronas Twin Towers.

Jirko nakúpil vstupenky na vyhliadku na otváračku. Poviem vám, keby sme tam išli len na čumendu z vonku, bola by som celkom sklamaná, lebo veže nadránom ani nijako zaujímavo nesvietili, a cez deň z diaľky to tiež nie je to pravé orechové. Určite odporúčam prehliadku. Lístky nie sú drahé a bol to najväčší zážitok. Keď sme sa z mostíku presunuli na najvyšší bod na level 86, to bola paráda! Mohli sme vidieť vežu naproti, a vnímať jej štruktúru, farby a materiál. Do toho sa v diaľke, v jemnom opare, rysovali kopce, a na nich sa tvorili ďalšie oblaky. Dali sa tam spraviť nádherné fotky. Keď to mám porovnať s vyhliadkou na Burj Chalifa, tu to bolo nižšie, ale zaujímavejšie. Malo to i lepšiu atmosféru, aj keď na Burj Chalífe si môžete povedať, že ste boli na (zatiaľ) najvyššej budove sveta.

Po vyhliadke sme zbehli úplne dole, do obchodného centra. Boli tam samé obchody ako Versace, Chanel, Louis Vuitton… proste najdrahšie značky. Kto ma pozná tak vie, že som si to tam náramne užila (ironicky). Tu v Austrálii je “značkový” skoro každý, a akosi to stráca taký ten punc úžasnosti. Čo možno ešte neprišlo o “WOW efekt” je origoš Birkin Bag od Hermés (niektoré modely stoja ako auto)… ale cítiť sa výnimočne, kôli nejakej drahej veci čo si niekto kúpi, mi pripadá scestné. Keď sme žili v Prahe, tak si na to strašne potrpeli Rusi, tu sú na také veci zas Číňania. Holt, niekto žije pre to, aby v očiach druhých vyzeral bohate a fancy, a niekomu je to úplne jedno. Keď sa nad tým zamyslím, tak šťastného človeka, ktorému záležalo na značkách a na tom, ako ho vnímajú ostatní, som v živote ešte nestretla. Najšťastnejší boli vždi tí, čo sa uspokojili s tým čo majú, a bolo im jedno, kto si o nich čo myslí. Dosť bolo polemiky, ideme ďalej.

V obchodnom dome sme konečne objavili niečo, čo nás zaujalo – stánok s výrobkami z durianu. Už v Singapure som ho chcela skúsiť, ale kôli tej jeho vôni som nemala odvahu. Teraz je čas. Kúpili sme si zmrzlinu a sponge cake (niečo ako dort z piškótového cesta) a išli sme si ich vychutnať do parku pod veže.

Vonku začínalo byť poriadne teplo a vlhko. Asi tak ako v Singapure, možno ešte horšie. Našťastie tam všade boli fontánky s pitnou vodou. Rozbalili sme si tie dobroty a pustili sa do nich. Prvý pocit na jazyku bol hnus! Chutilo to tak ako to smrdelo, lenže po chvíli sme mali z toho otupené zmysly a pachuť sme už necítili. Vnímali sme len príjemne-sladkú chuť. Ešte pár hodín po zjedení sme durian cítili v žalúdku. Myslím, že nie je zlý, ale môj favorit medzi ovocím to nebude. Aby ste o to neboli ukrátení, do Európy vám privezieme pár balíčkov durianových kúskov máčaných v čokoláde.

Ešte sme sa boli popozerať v ďalšom parku, pobehali sme centrum a vyšli k ďalšej vežovej vyhliadke, kde sme si dali miestnu laksu, aby sme ju mohli porovnať so singapúrskou (bola úplne iná). Pýtali sa nás, akú pikantnú si ju prosíme, tak sme zvolili tú najmenej pikantnú, tzv. “mild”. Jirko si objednal nejaké miestne jedlo s ryžou. Keď som laksu ochutnala, myslela som si, že budem z úst chrliť oheň. Jirkove jedlo bola ryža s mäsom v chutnej paradajkovej omáčke a drobné sušené rybičky s očičkami. Keď sme si odmysleli tie očičká, chutilo to výborne. Obe jedlá sme nakoniec zjedli celé, ale laksa bola naozaj výzva.

Počasie bolo našťastie dobré, polooblačno, i keď 30 stupňov vo vzduchu a vlhko ako v práčke. Keby do toho ešte pražilo Slnko, asi by sme museli ostať v obchoďáku. Skúsili sme miestny taxík, autobusy s okrasnými volánkovitými záclonami, miestnu MHD, do zbierky nám chýbal vlak a monorail (jednokolejka). Vydali sme sa teda na stanicu. Automat na lístky z nejakého dôvodu nebral karty a chceli len hotovosť, tak sme museli ešte do bankomatu, pretože tú jazdu sme si nemohli nechať ujsť. Na automat sme si ponadávali ešte aj s jednými Čechmi čo tam stáli a tiež sa snažili nejaké lístky kúpiť. My sme už síce mali hotovosť, ale vymyslel si, že berie len drobné… tak nám poradili, že v okienku nám rozmenia, a oni sa vydali hľadať bankomat.

Monorail vláčik jazdil dosť často, asi každých 10 minút. Z blízka vyzeral dosť ošuntilo a z vnútra bol ešte viac. v KL jazdí od roku Pána (2003) v očividne nezmenenej podobe. Bola z toho nakoniec historická jazda plná adrenalínu. Stáli sme rovno za strojvodčím, a videli na trasu. Zo stropu viseli záchodové voňačky. Ak niekto z vás bol na 100-ročnej húsenkovej dráhe v Budapešti, tak toto bolo niečo veľmi podobné.

Monorailom sme sa zaviezli na konečnú do ďalšieho obchoďáku kde sme si dali miestny obed, ktorý už našťastie nebol pikantný…

…a z tadiaľ šup na vlakový express rovno na letisko. Vlak bol pekný, nový, jazda veľmi pohodlná a rýchla, bez zastávok. Keďže sa v meste začali utvárať kolóny, vlak bola istota, že stihneme let do našeho vytúženého Nepálu!

Pokračovanie nabudúce…